dedo Vasiľ (ded_vasilij) wrote,
dedo Vasiľ
ded_vasilij

Ann Applebaum "Миф про то, как Запад унизил россию."

"Наша ошибка заключается не в том, что мы унизили росиию, а в том, что мы недооценили ее реваншистский, агрессивный, разрушительный потенциал", - Ann Applebaum

(пока выкладываю текст на Словацком, из сегодняшнего SME, английский оригинал поищу позднее)

Rusko sa netransformovalo tak, aby mohlo byť považované za súčasť Európy. Tak prečo sme stále predstierali, že sa mu to podarilo?

Pri pohľade na uplynulé štvrťstoročie nie je ľahké vymenovať mnoho politických opatrení Západu, ktoré by sa dali považovať za úspech. Dôsledky západnej rozvojovej pomoci sú diskutabilné, západné intervencie na Blízkom východe sú katastrofálne.
Ale jeden z krokov Západu bol fenomenálne úspešný, zvlášť v porovnaní s nízkymi očakávaniami, ktoré sprevádzali jeho začiatok: integrácia strednej Európy a pobaltských štátov do Európskej únie a Severoatlantickej aliancie.
Vďaka tomuto dvojitému projektu si v regióne, ktorého historická nestabilita pomohla rozpútať dve svetové vojny, už viac ako dve desaťročia môže viac ako 90 miliónov ľudí užívať relatívnu bezpečnosť a relatívnu prosperitu.

Revizionistická téza

Tieto dve „expanzie“, ktoré prebiehali paralelne, ale neboli identické (niektoré krajiny sú členmi jednej organizácie, ale nie druhej), boli transformatívne. Aj keď slovo expanzia evokuje rýchly skok, šlo skôr o pomalé vyjednávania.

Pred pripojením k NATO musela každá krajina zaviesť civilnú kontrolu svojej armády. Pred pripojením k EÚ musela každá prijať obchodné, súdne i ľudskoprávne zákonodarstvo. Výsledkom bolo, že sa z týchto krajín stali demokracie. Bola to propagácia demokracie v praxi, aká sa nevyskytla nikdy predtým, ani potom.
Ale časy sa menia a zázračná transformácia historicky nestabilného regiónu sa stala všednou realitou. Namiesto osláv úspechu pri príležitosti 25. výročia pádu Berlínskeho múru je dnes módne tvrdiť, že táto expanzia, zvlášť NATO, bola chybou.
Nekorektne sa na ňu „spomína“ ako na výsledok amerického „triumfalizmu“, ktorý akosi ponížil Rusko tým, že do jeho tesného susedstva priviedlo západné inštitúcie. Táto téza je zvyčajne založená na revizionistickej histórii, ktorú propaguje súčasný ruský režim a ktorá je chybná.

De facto veľmoc

Len na pripomenutie: s Ruskom neboli nikdy podpísané žiadne zmluvy, ktoré by zakazovali rozširovanie NATO, takže nikto ani nemohol žiadne sľuby porušiť. A nie je ani pravda, že impulzom na rozšírenie NATO bolo povýšenectvo „triumfalistického“ Washingtonu. Naopak, prvé snahy Poľska pričleniť sa v roku 1992 boli odmietnuté. Ale Poľsko a ostatné krajiny vo svojom úsilí vytrvali presne preto, že už videli signály nástupu ruského revanšizmu.
Keď nakoniec k obozretnej expanzii došlo, vyvíjal Západ stále úsilie, aby Rusko upokojil. V nových členských krajinách nevznikli žiadne nové základne NATO a až do roku 2013 sa v nich nekonali žiadne vojenské cvičenia. Zmluva medzi Ruskom a NATO z roku 1997 taktiež uvádzala, že nedôjde k presunom jadrových zbraní. V roku 2002 bola založená Rada NATO – Rusko. V odpovedi na ruské sťažnosti bolo v roku 2008 Ukrajine a Gruzínsku zamietnuté členstvo v NATO.
Takže v tom čase nielenže Rusko nebolo „ponížené“, ale, naopak, bol mu de facto udelený štatút „veľmoci“. Po bývalom ZSSR zdedilo kreslo v Bezpečnostnej rade OSN a sovietske ambasády. Rusko tiež získalo sovietske jadrové zbrane: niektoré boli v roku 1994 prevezené z Ukrajiny výmenou za to, že Rusko uznalo ukrajinské hranice.
Prezidenti Clinton a Bush sa k svojim ruským náprotivkom správali ako k rovnocenným lídrom veľmoci a pozvali ich do skupiny G8 – a to aj napriek tomu, že Rusko nie je ani dostatočne ekonomicky silné, ani nie je také demokratické, aby sa do tejto skupiny kvalifikovalo.

Prečo sme predstierali?

Počas tohto obdobia sa Rusku, na rozdiel od strednej Európy, nikdy nežiadalo transformovať sa podľa európskych štandardov. Namiesto toho štát prevzali bývalí dôstojníci KGB s jasne čitateľnou oddanosťou k sovietskemu systému.
Počas uplynulého desaťročia sa táto kleptokratická klika snažila znovu oživiť impérium, používajúc pri tom kyberútoky na Estónsko, vojenskú inváziu do Gruzínska i na Ukrajinu, čo je otvorené porušenie dohody z roku 1994, teda to, čoho sa ľudia zo strednej Európy báli.
Keď si uvedomíme, čo sa naozaj v uplynulých dvoch dekádach stalo, bez toho aby sme automaticky akceptovali verziu ruského režimu, potom sa naše vlastné chyby začnú javiť inak. V roku 1991 už Rusko nebolo superveľmocou ani z hľadiska populácie, ani z hľadiska ekonomiky. Tak prečo sme si neuvedomili realitu, nereformovali sme OSN a prečo sme nedali kreslo v Bezpečnostnej rade OSN Indii, Japonsku alebo niekomu inému? Rusko sa netransformovalo tak, aby mohlo byť považované za súčasť Európy. Tak prečo sme stále predstierali, že sa mu to podarilo?
Nakoniec to, ako sme používali slovo „demokracia“ na opis ruského politického systému, spôsobilo, že sa toto slovo v Rusku samotnom zdiskreditovali.

Skutočná chyba

Kríza na Ukrajine a nebezpečenstvo ďalšej krízy v samotnom NATO nie sú dôsledkom nášho triumfalizmu, ale nášho zlyhania v tom, ako sme reagovali na agresívnu rétoriku Ruska a na jeho vojenské výdavky. Prečo sme neposunuli základne NATO smerom na východ už pred desiatimi rokmi? Naše zlyhanie v tejto veci teraz viedlo k desivému poklesu dôvery v strednej Európe. Krajiny, ktoré kedysi túžili prispieť k činnosti aliancie, sa dnes boja. Séria ruských provokácií: narúšanie švédskeho vzdušného priestoru, únos estónskeho dôstojníka znervózňuje baltský región.
Našou chybou nebolo to, že by sme ponížili Rusko, ale to, že sme podcenili jeho revanšistický, revizionistický a ničivý potenciál.
Ak je teraz vlastne jediný úspech Západu za posledný štvrťstoročie ohrozený, je to preto, že sa nám nepodarilo presadiť, aby NATO robilo v Európe ďalej to, čo malo za úlohu od svojho založenia, a to odstrašovanie. Odstrašovanie nie je agresívny, ale obranný prístup. Aby však mohlo fungovať, musí byť reálne. To si vyžaduje investície, jednotnosť a podporu celého Západu, a zvlášť Spojených štátov.
Som rada, keď môžem americký triumfalizmus viniť z mnohých vecí, ale čo sa týka Európy, želala by som si, aby ho bolo viac.
Tags: ctrlc+ctrilv, the washington post
Subscribe

  • Post a new comment

    Error

    Comments allowed for friends only

    Anonymous comments are disabled in this journal

    default userpic

    Your reply will be screened

    Your IP address will be recorded 

  • 0 comments