dedo Vasiľ (ded_vasilij) wrote,
dedo Vasiľ
ded_vasilij

George Soros "Ako sa môže Európa zachrániť"

Súčasná postupná odpoveď na krízu má zásadné nedostatky.
6. aug 2016 o 10:50 / George Soros




Utečenecká kríza už viedla k pomalej dezintegrácii Európskej únie. Potom, 23. júna prispela k ešte väčšej pohrome – brexitu. Obe tieto krízy posilnili xenofóbne nacionalistické hnutia na celom kontinente.
Počas budúceho roka sa pokúsia vyhrať niekoľko kľúčových hlasovaní, a to vrátane celoštátnych volieb vo Francúzsku, Holandsku a Nemecku v roku 2017, referenda o utečeneckej politike EÚ v Maďarsku, ktoré je naplánované na 2. októbra, a opakovaných prezidentských volieb v Rakúsku v ten istý deň, a taktiež aj ústavného referenda v Taliansku v októbri alebo v novembri tohto roka.

Chýba spoločná dôvera
Namiesto toho, aby sa zjednotili v úsilí vzdorovať tejto hrozbe, sú členské štáty EÚ čoraz neochotnejšie navzájom spolupracovať. Uplatňujú samoúčelné a protichodné migračné politiky, často na úkor svojich susedov.
Za týchto okolností nie je komplexná a ucelená európska azylová politika v krátkodobom horizonte možná ani napriek snahám Európskej komisie. Chýba dôvera, ktorá je na spoluprácu nevyhnutná. Bude potrebné ju opätovne vybudovať, čo je dlhý a namáhavý proces.

Je to poľutovaniahodné, pretože komplexná stratégia by mala zostať najvyššou prioritou európskych lídrov. Únia bez nej neprežije. Utečenecká kríza nie je jednorazová záležitosť, je predzvesťou obdobia silnejších migračných tlakov vyvíjaných v dohľadnej budúcnosti.
Príčiny sú rôzne, demografická a hospodárska nerovnováha medzi Európou a Afrikou, neutíchajúce konflikty v širšom regióne a klimatické zmeny. Migračné politiky realizované na úkor susedných krajín, ako je výstavba plotov na hraniciach, budú nielen naďalej trieštiť Úniu, no taktiež vážne poškodia európske ekonomiky a podkopú medzinárodné normy ľudských práv.
Ako by vyzeral komplexný prístup? Vytýčil by sa cieľ, ktorý by sa dal s istotou dosiahnuť, a to aspoň 300-tisíc utečencov ročne, ktorí by boli bezpečne presídlení z Blízkeho východu priamo do Európy. Takýto počet by azda zvládli aj krajiny inde na svete. Tento cieľ by mal byť dostatočne ambiciózny, aby presvedčil žiadateľov o azyl, aby neriskovali svoje životy pri plavbe cez Stredozemné more, najmä keď by ich neoprávnený príchod do Európy diskvalifikoval a nepovažovali by ich za skutočných žiadateľov o azyl.
Toto by pre Európu mohlo predstavovať východisko na zabezpečenie dostatočných finančných prostriedkov pre mimoeurópske krajiny, ktoré poskytujú utečencom domov, na zakladanie stredísk na spracovanie žiadostí o azyl v týchto krajinách, vytvorenie silnej hraničnej a pobrežnej stráže EÚ, stanovenie spoločných noriem na spracovanie žiadostí a integráciu žiadateľov o azyl a pre vracanie tých, ktorí nesplnia podmienky, a opätovné prerokovanie Dublinského dohovoru III, aby sa azylová záťaž rozložila spravodlivejšie po celej EÚ.
Súčasná postupná odpoveď na krízu, ktorá vyvrcholila dohodou medzi EÚ a Tureckom o zastavení prúdu utečencov do oblasti výhodného Stredomoria, má zásadné nedostatky. Po prvé, nie je skutočne Európska; dohodu s Tureckom vyrokovala a nanútila Európe nemecká kancelárka Angela Merkelová. Po druhé, celá reakcia je finančne značne podhodnotená.
Po tretie, Grécko premenila na de facto záchytnú stanicu s nevyhovujúcim vybavením. Ako posledné, nie je dobrovoľná: pokúša sa zaviesť kvóty, ktorým sa mnohí členovia vytrvalo bránia, a od utečencov požaduje, aby sa usadili v krajinách, kde nie sú vítaní a kam nechcú ísť, zatiaľ čo do Turecka vracia tých, ktorí sa do Európy dostali neoprávnene.
Dohoda s Tureckom bola problematická už pred pokusom o puč 15. júla, ktorý vrhol budúcnosť Európy do ešte väčšej neistoty. Na jednej strane vyzerá táto dohoda ako úspech, keďže balkánska trasa je do značnej miery zablokovaná, a z prúdov utečencov smerujúcich do Grécka sa stal cícerok.
No tieto prúdy utečencov sa upriamili na nebezpečnejšie stredozemné trasy. Samotná premisa dohody – že žiadatelia o azyl môžu byť zákonným spôsobom vrátení do Turecka – je však od základu chybná. Grécke súdy a azylové výbory jednoznačne rozhodli, že Turecko nie je pre väčšinu žiadateľov o azyl zo Sýrie „bezpečnou treťou krajinou“ – názor, ktorý sa po pokuse o puč pravdepodobne posilní.

Dohoda s Tureckom
Nedávna reorganizácia odvolacích azylových výborov v Grécku, ktorá mala za cieľ orientovať tieto výbory viac provládne, bude zrejme napadnutá na súde, rovnako ako aj návrh Európskej komisie z 13. júla na zrušenie rozhodnutí vnútroštátnych súdov.
Medzitým sa dohoda medzi EÚ a Tureckom založená na predpoklade, že práva utečencov sa dajú vymeniť za finančné a politické láskavosti, častejšie využíva ako šablóna. Minulý mesiac predniesla Európska komisia výzvu, aby sa rozvojové fondy podmienili vykonávaním kontroly migrácie zo strany afrických partnerov.
Toto porušuje hodnoty a zásady, ktorými by sa mala riadiť Európska únia, predstavuje odklon od desaťročia fungujúceho financovania rozvoja a znevažuje zaobchádzanie s migrantmi aj s utečencami. Veľká dohoda s africkými a inými krajinami nemôže skrátka znieť: ak zabránite migrantom v príchode do Európy, môžete si robiť, čo chcete. Takýto prístup uškodí všetkým, morálne, politicky aj hospodársky.
Pravá veľká dohoda by sa zameriavala na rozvoj v Afrike – skutočný rozvoj, ktorý by po jednu generáciu naozaj riešil hlavné príčiny migrácie, na ktoré sa mnohí politici tak často odvolávajú vo svojich prejavoch, no ktoré v praxi rovnako často ignorujú.

Vhodnejší prístup
Účinná alternatíva súčasného prístupu EÚ by stála na siedmich pilieroch.
Po prvé, EÚ musí spolu so zvyškom sveta prijať značné množstvo utečencov priamo z krajín nachádzajúcich sa v prvej línii, a to bezpečným a systematickým spôsobom, ktorý by bol pre verejnosť podstatne prijateľnejší ako súčasný chaos.
Keby sa EÚ zaviazala prijať len 300-tisíc utečencov každý rok – a keby taký záväzok prijali krajiny inde vo svete – väčšina skutočných žiadateľov o azyl by si spočítala, že ich šance na dosiahnutie cieľovej krajiny sú dostatočne veľké na to, aby sa nepokúšali prísť do Európy ilegálne, keďže by ich to diskvalifikovalo od možnosti, aby boli prijatí v súlade so zákonom. Ak by sa navyše podmienky v krajinách nachádzajúcich sa v prvej línii zlepšili vďaka intenzívnejšej pomoci, utečenecká kríza by nebola (problém ekonomických migrantov by zostal).
To nás privádza k druhému bodu: EÚ musí zastaviť chaos na vlastných hraniciach. Nie je veľa toho, čo by vyvolávalo nepriateľské nálady a strašilo verejnosť viac ako scény chaosu. Pätnásť mesiacov od začiatku kritickej fázy krízy vládne v Grécku a v oblasti Stredomoria zmätok aj naďalej.
Viac ako 50 000 utečencov žije v špine v skupine zle organizovaných, improvizovaných táborov po celej krajine. Verejnosť to vidí v televízii a čuduje sa, prečo mocná Európska únia nie je schopná poskytnúť deťom a ženám utekajúcim pred vojnou ani len základné potraviny. Medzičasom sa zdá, že najmodernejšie námorné sily nedokážu zachrániť tých, čo sa plavia cez Stredozemné more. Počet utopených sa tento rok zvýšil o 50 percent. Cynické vysvetlenie toho všetkého – že EÚ s touto situáciou naschvál nič nerobí, aby slúžila na odstrašenie – je rovnako znepokojujúce.
Okamžitá náprava je jednoduchá: poskytnúť Grécku a Taliansku dostatok finančných prostriedkov, aby sa postarali o žiadateľov o azyl, prikázať námorným silám, aby boli pátracie a záchranné akcie (nie „ochrana hraníc“) ich prioritou a splniť sľub, ktorým je premiestnenie 60 000 žiadateľov o azyl z Grécka do ostatných členských štátov EÚ.

Viac v spoločnej kase
Po tretie, EÚ musí vytvoriť finančné nástroje, ktorými zabezpečí dostatočné finančné prostriedky na dlhodobé výzvy, ktorým čelí, a nesmie sa potácať od jednej udalosti k druhej. EÚ musela dlhé roky financovať nepretržite rastúci počet iniciatív pri klesajúcom objeme spoločných zdrojov. V roku 2014 sa členské štáty a Európsky parlament dohodli, že do roku 2020 znížia a obmedzia celkový rozpočet EÚ na skromných 1,23 percenta HDP jej členov. Bola to tragická chyba. EÚ s takýmto rozpočtom neprežije.
EÚ bude potrebovať aspoň 30 miliárd eur ročne, aby realizovala komplexný azylový plán. Tieto finančné prostriedky treba vnútri Únie – na vybudovanie funkčných agentúr na ochranu hraníc a azylových agentúr, na zabezpečenie dôstojných podmienok prijímania osôb, spravodlivých azylových konaní a integračných príležitostí – i za jej hranicami – na podporu krajín, ktoré poskytujú utečencom domov, a urýchlenie tvorby pracovných miest v Afrike a na Blízkom východe. Samotné silné agentúry na ochranu hraníc a azylové agentúry by mohli stáť zhruba 15 mld. eur.
Kým 30 mld. eur by sa mohlo javiť ako obrovská suma, v porovnaní s politickými, ľudskými a hospodárskymi nákladmi pretrvávajúcej krízy ide o zanedbateľnú sumu. Existuje reálna hrozba, napríklad že európsky schengenský systém otvorených vnútorných hraníc sa zrúti. Nadácia Bertelsmann Foundation odhadla, že zrušenie Schengenu by EÚ každoročne stálo 47 až 140 miliárd eur v podobe ušlého HDP[1].
Súčasný prístup je založený na tom, že z rozpočtu EÚ sa relokujú minimálne sumy a následne sa členským štátom adresuje žiadosť o príspevok do rôznych vyhradených nástrojov, ako sú pomoc pre Turecko a trustový fond pre Sýriu, ktoré sa použili na poskytnutie finančnej náhrady pre Turecko a dodatočné financovanie medzinárodných organizácií a susedných krajín z EÚ ako reakcia na sýrsku krízu.
Toto riešenie však môže byť iba dočasné, lebo nástroje nie sú ani trvalo udržateľné ani dostatočne veľké, aby financovali snahy, ktorých veľkosť a rozsah musí rásť. Hoci tieto trustové fondy môžu v krátkodobom horizonte predstavovať silný nástroj na premiestňovanie zdrojov, ktorý umožňuje členským štátom vyčleniť viac finančných prostriedkov na konkrétne úsilie, zároveň ukazujú zásadný nedostatok súčasného systému, a síce jeho pretrvávajúcu závislosť od dobrej vôle členských štátov pri každom kroku.
S cieľom zvýšiť potrebné finančné prostriedky v krátkodobom horizonte bude musieť EÚ vykonávať niečo, čo ja nazývam „nárazové núdzové financovanie“. To so sebou nesie zvýšenie podstatnej časti dlhu, ktorý sa opiera o relatívne nízky rozpočet EÚ, namiesto každoročného zhŕňania nedostatočných finančných prostriedkov.
V súčasnosti EÚ vyniká pozoruhodne nízkym objemom dlhu vzhľadom na veľkosť svojho rozpočtu, preto by mala využiť tento rozpočet rovnako, ako to robia všetky vlády štátov na svete. Vynaloženie veľkej sumy na začiatku umožní EÚ, aby účinnejšie reagovala na niektoré z najnebezpečnejších dôsledkov utečeneckej krízy a zabránila niektorým z jej najhorších dôsledkov.
Tieto zahŕňajú protiprisťahovalecké nálady v jej členských štátoch, ktoré sú hnacím motorom na podporu autoritárskych politických strán a beznádejnej situácie tých, ktorí hľadajú útočisko v Európe, a sú buď rozdelení v hosťovských krajinách na Blízkom východe, alebo uviazli pri tranzite cez Grécko.
Vynaloženie veľkých počiatočných investícií do ochrany hraníc, pátracích a záchranných operácií, spracovania žiadostí o azyl a do dôstojného ubytovania pre utečencov pomôže odchýliť ekonomickú, politickú a spoločenskú dynamiku, od xenofóbie a nespokojnosti smerom ku konštruktívnym výsledkom, ktoré prospievajú utečencom a tiež hostiteľským krajinám. V dlhodobom horizonte to zníži celkové množstvo peňazí, ktoré Európa bude musieť vynaložiť na obmedzenie a zotavenie sa z utečeneckej krízy.

Koalícia ochotných
Na jej financovanie budú musieť byť skôr či neskôr vyberané nové európske dane. Dovtedy môžu byť potreby čiastočne naplnené vďaka mobilizácii nevyčerpaného kreditu z už existujúcich finančných nástrojov: pomoc na podporu platobnej bilancie (BOP), makrofinančná pomoc (MFA) a Európsky mechanizmus finančnej stability (EFSM). Tieto nástroje majú dohromady dostupný nevyužitý kredit v objeme vyše 50 miliárd eur. Účel nástrojov by musel byť pozmenený a ich mandát rozšírený, čo sa stretne so značným odporom, no tieto čísla ilustrujú nevyužitú finančnú kapacitu Európskej únie.
Na vrchole krízy eura boli členské štáty schopné skoncentrovať politickú vôľu na rýchle vytvorenie novej série nástrojov, ktoré značne rozšírili finančnú silu EÚ. EFSM, ktorý sa potom stal Európskym stabilizačným mechanizmom (ESM), zvýšil úverovú kapacitu EÚ približne na 500 mld. eur za len jeden rok, čo dokazuje, že kde je vôľa, tam je cesta.
Ale všetky tieto nástroje majú tri obmedzenia: sú väčšinou medzivládne a spoliehajú sa na záruky členských štátov skôr ako na rozpočet EÚ, ktorý zostáva príliš malý na to, aby mohol byť použitý na požičiavanie v takom veľkom objeme. Musia byť jednomyseľne schválené členskými štátmi. Sú v podstate navrhnuté tak, aby požičiavali peniaze iným členským štátom, a nie na skutočné výdavky v mene EÚ.
Jediný spôsob je vytvoriť „koalície ochotných“, ktoré nevyžadujú jednohlasný súhlas. Tieto iniciatívy by mohli vyžadovať hlbšie reformy rozpočtu EÚ. Veľmi ma preto minulý rok povzbudilo, keď nemecký minister financií Wolfgang Schäuble navrhol celoeurópsku daň z benzínu. Bol som však skoro rozčarovaný, keď výslovne varoval pred použitím z veľkej časti nevyužitej výpožičnej sily Európskej únie.
V stávke je samotná existencia Európskej únie. Je to vrchol nezodpovednosti a zanedbanie povinnosti, aby sme dovolili rozpad EÚ bez využitia všetkých jej finančných zdrojov. Počas celej histórie vydávali vlády obligácie v reakcii na núdzové situácie v štáte. Kedy by Európska únia mala využiť svoju z veľkej časti nevyužitú úverovú bonitu, ak nie vo chvíli, keď je v smrteľnom nebezpečenstve? Pritom ďalšou výhodou by bolo poskytnutie potrebného ekonomického stimulu. S úrokovými sadzbami na historických minimách je teraz mimoriadne priaznivý moment na prevzatie takéhoto dlhu.
Európske riešenie v Grécku
Po štvrté, kríza musí byť využitá na vytvorenie spoločných európskych mechanizmov na ochranu hraníc, posudzovanie žiadostí o azyl a premiestnenie utečencov. Určitý skromný pokrok práve prebieha: legislatívu o zriadení Európskej pohraničnej a pobrežnej stráže tento mesiac prijal Európsky parlament. Ale Dublinský dohovor III – základ určovania, ktorá krajina nesie zodpovednosť za spracovanie a hosťovanie žiadateľov o azyl – bráni solidarite medzi členskými štátmi EÚ tým, že najväčšiu záťaž prenáša na krajinu prvého vstupu, preto ho treba znovu prerokovať.
Európske riešenie sa v súčasnosti vynára v teréne v Grécku, kde Európsky podporný úrad pre azyl (EASO) de facto skúma žiadosti o azyl, aby pomohol zavaleným gréckym orgánom. Jednotná európska azylová procedúra by odstránila motivácie na nakupovanie azylu a obnovila by dôveru medzi členskými štátmi.

Obce a mestá rozhodnú
Po piate, ihneď po uznaní utečencov musí existovať mechanizmus na ich premiestnenie v rámci Európy dohodnutým spôsobom. Pre EÚ bude mať zásadný význam potreba od základu prehodnotiť implementáciu svojich od začiatku nevydarených programov na presídľovanie a premiestňovanie; predbežný krok v tomto smere bol nedávno prijatý v nových návrhoch predložených Európskou komisiou. Únia nemôže nútiť členské štáty alebo utečencov, aby sa zúčastnili na týchto programoch. Musia byť dobrovoľné. Zodpovedajúca schéma by mohla zahŕňať preferencie aj utečencov, aj prijímajúcej obce či mesta tak, aby ľudia skončili tam, kde chcú byť a kde sú vítaní. EASO začal s vývojom zodpovedajúcej schémy.
Tieto programy by mali byť hlboko zakotvené v obciach a mestách. Starostovia z celej Európy preukázali výraznú ochotu prijímať utečencov, ale zmarili ju národné vlády. Verejno-súkromné podporné programy, v rámci ktorých malé skupiny jednotlivcov, spoločenských organizácií a spoločností finančne aj inak podporujú prisťahovalcov, keď hľadajú školy, trhy práce a obce či mestá, by mohli ťažiť z nevyužitej dobrej vôle občanov v celej Európe.
Kanada poskytuje dobrý vzor (hoci jej geografický kontext sa líši od Európy). Len za štyri mesiace prijala 25-tisíc sýrskych utečencov a integruje ich prostredníctvom partnerstva verejného a súkromného sektora a miestnych mimovládnych organizácií. Vláda sľúbila prijať ďalších 10-tisíc Sýrčanov do konca roka a 44-tisíc celkovo v roku 2016. (Súčasne prijíma celkovo 300-tisíc prisťahovalcov každý rok, čo by bolo ekvivalentom pre EÚ vo výške 4,5 milióna prijatých imigrantov ročne).
Proces, prostredníctvom ktorého Kanada presídľuje utečencov, bol zdokonaľovaný opakovaným používaním počas dlhého obdobia a prekonáva aj super prísne bezpečnostné normy jej južného suseda. Preskúmanie sýrskych žiadateľov o azyl starostlivo vykonávalo asi 500 konzulárnych a vojenských úradníkov mobilizovaných bezprostredne po tom, ako premiér Justin Trudeau nastúpil do úradu vlani v novembri a priradil tomuto projektu najvyššiu prioritu. Verejnosť aj médiá reagovali pozitívne, a to napriek šoku z teroristických útokov v Paríži a Bruseli, ku ktorým došlo v čase najintenzívnejšej práce na kanadskom programe pre sýrskych utečencov.
Určené vedenie zhora, úzka koordinácia s prijímajúcimi miestnymi komunitami, robustný skríning a postupy presídľovania a poctivosť pri riešení nevyhnutných problémov, to boli hlavné zložky úspechu. Pri porovnaní s podmienkami, ktoré prevládajú v Európe, vidíme priepasť, ktorú EÚ potrebuje ešte prekonať.

Podpora hostiteľských krajín
Po šieste, Európska únia spolu s medzinárodným spoločenstvom musia podporovať cudzie krajiny, ktoré hostia utečencov, oveľa veľkorysejšie, ako to robia v súčasnosti. Požadovaná pomoc je čiastočne finančná, aby krajiny ako Jordánsko mohli poskytnúť príslušné vzdelanie, bývanie a zdravotnú starostlivosť pre utečencov, a čiastočne vo forme obchodných preferencií tak, aby tieto krajiny mohli poskytnúť zamestnanie pre utečencov a svoje vlastné obyvateľstvo. Jednoducho to nedáva zmysel, aby Európa investovala vyše 200 miliárd eur v rokoch 2015 až 2020 na zvládnutie krízy na vlastných brehoch – to je suma, akú členské štáty vynaložia na príjem utečencov a integráciu – keď malý zlomok z tejto sumy vynaložený v zahraničí by udržal prílev migrantov v rámci zvládnuteľných rozmerov.

Nevytvoriť Erdoganov v Afrike
Rovnako musí byť EÚ štedrejšia vo svojom prístupe k Afrike, a nie iba ponúkať finančnú pomoc výmenou za kontrolu migrácie, ako navrhla Európska komisia minulý mesiac. Tento prístup umožňuje jednoducho africkým vodcom využívať migráciu ako hrozbu proti Európe rovnako, ako to spravil Erdogan. Namiesto toho sa musia sústrediť na skutočný vývoj v Afrike. To znamená voľný obchod, masívne investície a prísľub vykoreniť korupciu.
Niektorí lídri požadovali Marshallov plán pre Afriku. Toto je obdivuhodná ambícia. Ale pokiaľ ide o detaily, Európa má ďaleko od takejto vízie. Po druhej svetovej vojne Spojené štáty investovali 1,4 percenta svojho HDP na znovuvybudovanie Európy – každý rok počas štyroch rokov. Investície v rozmeroch pôvodného Marshallovho plánu by si vyžiadali asi 270 miliárd eur ročne počas nasledujúcich štyroch rokov, od čoho máme veľmi ďaleko.

Tak ako hugenoti v Anglicku
Siedmy a posledný pilier je, že vzhľadom na starnutie obyvateľov, Európa nakoniec musí vytvoriť prostredie, v ktorom sú rôznorodosť a ekonomická migrácia vítané. Kancelárka Merkelová otvorila dvere Nemecka doširoka utečencom, ale jej veľkorysý akt nebol dobre premyslený; ignoroval totiž faktor stimulácie. Náhly prílev viac ako milióna žiadateľov o azyl zavalil kapacitu orgánov, keď obrátil verejnú mienku proti migrantom. Teraz EÚ naliehavo potrebuje obmedziť celkový prílev migrantov a to môže urobiť iba diskrimináciou ekonomických migrantov. Dúfajme, že je to dočasné, ale kým to trvá, je to nevhodné a škodlivé.
Výhody, ktoré prináša migrácia, výrazne prevyšujú náklady na integráciu migrantov. Kvalifikovaní ekonomickí prisťahovalci zvyšujú produktivitu, vytvárajú rast a zvyšujú absorpčnú kapacitu prijímajúcej krajiny. Rôzne obyvateľstvo prináša rôzne zručnosti, ale príspevky prichádzajú rovnakou mierou aj na základe inovácií, ktoré prinesú podľa svojich špecifických schopností – v krajinách pôvodu a v cieľovej krajine. Existuje na to séria nepriamych dôkazov, počnúc od príspevku hugenotov k prvej priemyselnej revolúcii na základe toho, že priniesli do Anglicka tkáčstvo a bankovníctvo. Migranti majú vysoký potenciál prispieť k inováciám a rozvoju, ak dostanú šancu.
Na dosiahnutie týchto siedmich zásad je nevyhnutné, aby sa upokojili obavy verejnosti, znížil chaotický tok žiadateľov o azyl, zabezpečila plná integrácia migrantov, vytvorili sa vzájomne prospešné vzťahy s krajinami Blízkeho východu a Afriky a plnili sa medzinárodné humanitárne záväzky Európy.
Utečenecká kríza nie je jedinou krízou, ktorej Európa musí čeliť, no je najnaliehavejšia. A ak by sa dosiahol významný pokrok v otázke utečencov, mohlo by to uľahčiť riešenia ďalších otázok – pokračujúcu grécku dlhovú krízu, dôsledky brexitu a výzvu, ktorú predstavuje Rusko. Všetky kúsky musia do seba zapadnúť a šance na úspech zostávajú malé. Ale ak bude existovať stratégia, ktorá by mohla uspieť, všetci ľudia, ktorí chcú, aby Európska únia prežila, by sa mali za ňu postaviť.
[1] Nadácia Bertelsmann Foundation odhaduje, že v priebehu desiatich rokov by hrubý domáci produkt (HDP) v dôsledku zrušenia Schengenu poklesol zhruba o 470 miliárd eur, resp. 47 miliárd eur ročne. Pesimistickejší scenár predpokladá, že cena dovozu by sa zvýšila o tri percentá. Kumulovaná strata HDP počas desiatich rokov by sa potom vyšplhala na celkových 235 miliárd eur v Nemecku, 244 miliárd eur vo Francúzsku a 1,4 trilióna eur v EÚ, resp. 140 miliárd eur ročne. https://www.bertelsmann-stiftung.de/en/topics/aktuelle-meldungen/2016/februar/ende-von-schengen-koennte-europa-erhebliche-wachstumsverluste-bescheren/

Tags: ctrlc+ctrilv
Subscribe

  • Post a new comment

    Error

    Comments allowed for friends only

    Anonymous comments are disabled in this journal

    default userpic

    Your reply will be screened

    Your IP address will be recorded 

  • 0 comments