dedo Vasiľ (ded_vasilij) wrote,
dedo Vasiľ
ded_vasilij

...o blokáde Leningradu: Tým, čo jedli ľudské mäso, začali žiariť oči

Članok zo slovenského DENNIK-N v plnom zneni

Ešte pred rokom mi ani nenapadlo uvažovať o emigrácii, to už však neplatí, hovorí obľúbená ruská spisovateľka Jelena Čižovová. „Odchod z Petrohradu by však bol pre mňa osobnou tragédiou,“ povedala nám šéfka petrohradského Pen klubu.


S Jelenou Čižovovou sme sa stretli v Brne, kde predstavila svoju najslávnejšiu knihu Čas Žien. Román o malom dievčatku, ktoré nerozpráva a v komunálnom byte v Leningrade sa o ňu starajú tri babky, je zároveň aj príbehom o ťažkom živote v sovietskom Rusku. Rozprávali sme sa ňou, prečo to Rusko stále ťahá viac k temnej minulosti, prečo malá Sofia v románe nerozpráva a čo sa hovorilo u nich doma o „hrdinskej“ blokáde Leningradu.

Počúvať súčasných ruských spisovateľov, čo hovoria na pomery v Rusku, je dosť depresívna záležitosť. Naposledy ste sa napríklad vy podpísali pod „manifest proti totalite“. Je to naozaj až také zlé?

Zdá sa mi, že áno. Neviem povedať, či rýchlo alebo pomaly, ale zhoršuje sa to. Bývajú obdobia, keď trend úpadku silnie, a niekedy sa to upokojí. Nezažívame práve tie najlepšie časy. Za posledných pár rokov duma prijala viacero zákonov, ktoré ohraničujú slobodu slova, inteligencia sa znovu dostáva na okraj spoločnosti. Začína sa pretláčať iba jedna ideológia a ten, kto s ňou nesúhlasí, sa zrazu ocitol vo veľmi zložitej situácii. Pritom ani tak nejde o nás spisovateľov, ale najmä o filmových či divadelných režisérov, ktorí bez pomoci vlády, bez ich finančnej pomoci nemôžu pracovať. My to máme jednoduchšie, keď chceme niečo napísať. Nepotrebujem peniaze, sadnem a píšem.

Dá sa s tým niečo urobiť?

Dúfam, že áno, nechceme sa s tým zmieriť. Zároveň však nechceme, aby sa to riešilo násilnou revolučnou cestou, to by bolo strašné. Rusko prežilo toľko revolúcií a vždy sa to len zhoršilo. Verím, že skôr či neskôr ľudia, od ktorých to závisí, pochopia, že krajina ide dole vodou, a dúfam, že to nebude príliš neskoro.

Niektorí hovoria dokonca o atmosfére ako z čias stalinizmu. Nie je to prehnané?

Určite nežijeme v stalinizme, dalo by sa to nazvať postmodernistický stalinizmus. To je taký systém, pri ktorom všetci krásne všetko chápu a hrajú svoje hry, ako im diktuje systém. Samozrejme, ak hovoríme o obetiach, to sa s represiami stalinizmu porovnávať nedá. Tu sa dejú také veci, že na jednej strane sa prijme zákon, že obetiam komunistických represií treba postaviť pamätníky, a na tej druhej prijímajú zákon, že nie je možné kritizovať udalosti veľkej vlasteneckej vojny. Raz zakážu operu Tannhauser v Novosibírskom opernom divadle a potom režiséra tej opery pozvú do Moskvy pripraviť novú hru. Je to veľmi zložitá cynická kombinácia. Ľudia, ktorí tomu šéfujú, nechcú vyzerať ako stalinisti, ale zároveň prispievajú k tomu, že sa vraciame k tým časom. Napríklad zákony o zahraničných agentoch sa používajú proti tým, čo sa znepáčia režimu. Rok 1937 to však nie je. Inak by som tu s vami nesedela a nerozprávali by sme sa tak otvorene.

Peter Pomerancev v knihe Nič nie je pravda a všetko je možné vykresľuje ruskú spoločnosť ako dvojtvárnu. Oficiálne obyčajní Rusi súhlasia s tým, čo sa deje, v aute si však potom pustia Echo Moskvy. Sedí ten opis?

Situácia je zložitejšia. Veľa ľudí je rozčarovaných z ekonomickej a politickej situácie. Ide hlavne o ľudí, ktorí vyrástli vo vnútri socializmu. Treba chápať, že posledné roky Sovietskeho zväzu síce neboli ľahké, ale neboli ani katastrofálne. V princípe sa represie už netýkali veľkého počtu ľudí. Vtedy si už ľudia medzi sebou hovorili anekdoty. Po roku 1991 síce prišiel koniec režimu, ale životná úroveň mnohých padla. Časť ľudí sa stala miliardármi a žije v raji, pričom účty zaplatili za ropu a plyn, ktorý patrí krajine. Táto nespravodlivosť mnohých dráždi. Počula som to od veľmi inteligentných ľudí, nielen tých, čo volajú prostý ľud. Ľudia sa tiež sťažujú, že niet nijakých ideálov. Na konci komunistickej éry sme tu mali antisovietske ideály, teraz nemáme nič. Všetko je absolútne len o tom, aby sa zarábali peniaze. Problém je však v tom, že kým my by sme sa chceli posunúť niekam dopredu, veľká časť ľudí rozmýšľa, že sa treba vrátiť späť. Im sa vtedy až tak zle nežilo, mne však áno. Nemohla som písať, neverila som, že by ma mohli niekedy publikovať. Ľudia, ktorí pracovali v závodoch, spomínajú dobré platy a kolektív. Teraz všetci myslia len na to, čo si kúpia.

Štatistiky Levadovho centra stále ukazujú rekordnú popularitu prezidenta. Naozaj ho všetci tak obdivujú za Krym?

Po Kryme sa naozaj stal veľmi populárny, aj keď možno menej ako tých 80 percent. Počas anexie Krymu som sa rozprávala s gigantickým počtom ľudí, ktorí ho podporovali. Vnímali to tak, že konečne urobil niečo pre ľudí. Sama som od začiatku veľmi proti. Ak sa vám však zdá postoj ľudí divný, treba sa na to pozrieť ich očami. Pre väčšinu obyvateľov je niečo také ako medzinárodné právo veľmi abstraktný pojem. Chodíte do fabriky a domov, na čo sú vám medzinárodné práva? Vo svojej mladosti na Krym chodili všetci, bol to sovietsky Krym. Absolútna väčšina Rusov na Kryme sa chcela vrátiť do Ruska. Problém je však v tom, že nechápali, kam sa vracajú. Chceli ísť do Sovietskeho zväzu, pretože u nich sa všetko zastavilo a zostalo po starom. Ľudia si mysleli, že ak sa zjednotia s Ruskom, zbohatnú a budú žiť ako v čase Sovietskeho zväzu. Aj preto sa veľa ľudí teraz cíti sklamane. To, že väčšina chcela do Ruska, je však fakt. Podobne to vnímali aj v Rusku, hovorili, že konečne nastala spravodlivosť, nikto nepremýšľal nad tým, že sme okupanti. Problém je však v tom, že so zjednotením s Krymom prišlo silné pritvrdenie domácej politiky. Krym nám dali preto, aby mohli doma zatiahnuť kohútiky, ako sa hovorí.

Odvtedy sa to nezmenilo?

Myslím si, že počet ľudí, ktorí podporujú Putina, sa zmenšil. Ťažko však povedať o koľko, pretože sa ľudia boja hovoriť pravdu. Pred piatimi rokmi by na také otázky odpovedali čestne. Odhadujem, že okolo 15 percent nepodporuje Putina, ekonomickú politiku Ruska ešte viac ľudí.

Na jeseň máte parlamentné voľby. Pôjdete voliť?

Pôjdem, pretože si myslím, že treba chodiť voliť. V konečnom dôsledku však nejde o nič. Nemyslím si, že tie voľby budú slobodné, možno budú trochu lepšie ako tie pred nimi, budú tam podpásovky, ale aj tak pôjdem voliť.

Vo svojej knihe píšete o histórii Sovietskeho zväzu cez príbeh dievčatka, o ktoré sa starajú tri babky. Ako hovorili u vás mestu, kde žijete – Petrohrad či Leningrad?

Babka, ktorá sa narodila v roku 1889, mu, samozrejme, hovorila Peterburg, moja mama, ktorá sa narodila v roku 1931 ho už volala Leningrad. U mňa bol dlhé roky Leningradom, teraz mu hovorím Sankt Peterburg, no zároveň slovo Leningrad pre mňa nepredstavuje vôbec zlé slovo. Už dávno ten názov stratil prepojenie na Lenina, oveľa viac je to spojené s históriou blokády Leningradu (nacistická blokáda druhého najväčšieho ruského mesta trvala od 8. septembra 1941 až do januára 1944, celkom 872 dní, počet civilných obetí sa odhaduje na 750-tisíc, pozn. red.). Tá bola pre históriu nášho mesta veľmi podstatná. Ak som napríklad s mamou a rozprávame sa o Leningrade, mám na mysli to mesto, ktoré bolo pod nacistickou blokádou, kde nevošli fašisti. Mesto, kde zomrel môj dedko. Nemôžem povedať, že zomrel v Sankt Peterburgu.

Hovorilo sa u vás doma o blokáde?

Áno, hovorilo. Veľa členov mojej rodiny počas blokády zomrelo. Mamin otec, dvaja jeho bratia, mamin maličký brat zomrel od hladu. Hneď po vojne zomrela mamina mama, počas blokády veľmi ťažko pracovala. Pre nás to bola veľmi živá téma a dodnes takou ostala.

Čo vás najviac zasiahlo?

Mne samotnej o tom veľmi rozprávať nechceli. Nebolo to tak, že by si ku mne sadli a spustili, tak a teraz vám porozprávame o blokáde. Veľmi sa báli rozprávať o tom deťom. Veľmi dobre si však pamätám, ako mi babka hovorila o tom, ako v čase blokády pracovala v nemocnici. Už si nespomínam, prečo s tým začala, ale v istom okamihu spomínala, ako do nemocnice zvážali mŕtvych. Hovorila, ako počas najťažšieho obdobia blokády každý deň našla vyrezané mäkké miesta v telách mŕtvych. Ľudia vyberali z ľudí kúsky mäsa, aby ich jedli. V mojej rodine sa o tom všetkom vedelo. Babka mi hovorila, že každému, kto jedol ľudské mäso, začali žiariť oči. Všetci na nich videli, že jedia ľudské mäso. Babka ďalej rozprávala, že títo ľudia čoskoro zomrú. To bola podľa mňa legenda. V konečnom dôsledku sa kanibalizmus v histórii objavil viackrát a s tými, čo ho praktikovali, sa nič strašné nedialo. No tieto leningradské legendy som počúvala od raného detstva často. Napríklad aj to, ako vedeniu mesta nosili lietadlom fantastické jedlo, ikry, mäso. Vždy nám však doma hovorili – mlč, o tomto nikdy nikomu nehovor.

Oficiálne sa o tom nikdy nerozprávalo?

Samozrejme, o tomto nikdy. Hovorilo sa, že ľudia umierali od hladu, že to bolo veľmi ťažké, ale že to bolo hrdinské. Ja som to skôr však videla ako jedno veľké trýznenie až mučenie. Sú niektoré témy, o ktorých je dodnes nebezpečné rozprávať sa. Ak hovoríme o obetiach Stalinovho režimu v roku 1937, to sa vo veľkom píše, knihy za to dostávajú ceny, je to veľmi módne. Veľmi nebezpečné je však dnes napríklad spochybňovať vojnu.

Ako je to s paktom Hitlera a Stalina?

Pred niekoľkými rokmi Putin hovoril, že to bol zločin, teraz otočil a hovorí, že to nie. Pre väčšinu je jasné, že v prípade paktu Molotov-Ribbentrop išlo o tajný dohovor, ktorý viedol k vojne, rozdeleniu Poľska a tak ďalej. Ľudia okolo mňa to vedia. V Rusku platí, že v Rádiu Echo Moskvy môžete hovoriť, čo chcete, akurát vás nezavolajú do Prvého kanálu. Je to iné ako v Sovietskom zväze.

Prečo ste sa rozhodli napísať príbeh o dievčatku, ktoré nerozpráva?

Pretože to bolo rovnako s mojou krajinou, ktorá nemala pamäť – nemohla hovoriť. Pre mňa je rozhovor, dar reči, nielen umením rozprávania, ale aj spôsobom, ako nachádzať zmysel. Aj to dievčatko začne rozprávať, až keď pochopí niektoré veci, keď sa jej podarí vyskladať to a začne premýšľať, tak získa dar reči.

Mali ste na svoju knihu dobré reakcie?

Kniha bola bestsellerom, mala veľký náklad, hrajú ju aj v divadlách. Iné moje knihy, kde hovorím aj o zlých veciach, majú dobré aj kritické odozvy. Táto je však mojou vizitkou, ktorú všetci poznajú a schvaľujú ju.

Nedávno zaútočili mladí ľudia v uniformách farbou na spisovateľku Ľudmilu Ulickú, rok predtým zastrelili Borisa Nemcova pri Kremli. Zhoršili sa útoky proti kritikom režimu?

Ako kedy. Pred dvomi rokmi po anexii Krymu, keď sa vyvesovali portréty opozičníkov na Arbate, to bolo veľmi zlé. Domnievam sa však, že pre Kremeľ bola Nemcovova vražda ranou, hovorí sa, že Putin zúril, keď sa to dozvedel. Zničilo to jeho obraz ako civilizovaného človeka. Myslím, že vyšetrovací výbor sa snaží zistiť, kto to urobil. A čo sa týka Ulickej, napísali sme jej list, že to bolo neprijateľné, odsúdili sme to. Odvetila nám, že áno, ale s tým, že tých mladých ľudí, v podstate deti v akýchsi historických uniformách s georgievskými stužkami, jej bolo ľúto. Zavolala ich na debatu. Hovorila nám – veď to bola len „zeľonka“, priemyselné farbivo, to nie je kyselina sírová. Atmosféra je však zlá.

Je to náhoda, že ruská elita v Moskve prišla z Petrohradu?

Môžem povedať, že nám v Petrohrade je oveľa lepšie ako Moskovčanom. Samozrejme, žartujem. Súvisí to vždy s tým najvyššie postaveným lídrom, napríklad Nikita Chruščov bol z Ukrajiny a do Moskvy si tiež privliekol ľudí, ktorých poznal. Brežnev z Dnepropetrovska stiahol so sebou celú tamojšiu mafiu. A tak sa stalo, že Putin zobral svojich priateľov z Petrohradu. Problém nie je v tom, že sú z Petrohradu, ale že prišli z KGB.

Poznamenalo to jeho štýl vládnutia?

Samozrejme, ak by skončil filozofickú fakultu alebo vyrástol v rodine profesorov, inšpirovali by ho možno knihy, s ktorými by prišiel do styku. Takto ho však formovala tajná služba, kde pôsobil už od mladého veku, a tak je samozrejmé, že svet vidí ako nepriateľa. Od detstva ich predsa tak učili.

Tam ho naučili tak efektívne využívať propagandu a bez zaváhania hovoriť, že neposlali vojakov na Krym či na Donbas?

Funguje to len čiastočne. Mnohí, nielen tých nesúhlasiacich 15 percent, chápu, že ruské vojská boli na Donbase. Veľmi veľa ľudí tam zomrelo a priviezli ich v rakvách. Je tu však aj značná časť ľudí, ktorá možno verí, že nikoho tam Putin neposlal, lenže je to taký druh ľudí, od ktorých nič nezávisí. Ak im zajtra povedia, že tam boli ruskí vojaci, tak zajtra povedia, že tam boli. Ak im povedia, že na Donbase pristáli mimozemšťania, tak to zopakujú. Domnievam sa, že Putin nakoniec sám prizná, že poslal vojakov na Donbas. Veď aj v tom propagandistickom dokumente o Kryme najskôr hovorí, ako tam nemáme vojakov, a potom v tom istom filme rozpráva opak. Psychologicky je preňho príjemné rozprávať o víťazstve, ak na Donbase bude všetko zlé, a teraz to tam zlé je, tak priznávať sa preňho nie je dobré.

O vojakoch na Donbase veľmi odvážne rozpráva organizácia Matiek vojakov z Petrohradu. Ešte stále v tom pokračujú, hoci je zakázané podľa nového Putinovho rozhodnutia hovoriť o vojenských stratách?

Áno, stále sú aktívne, ale počuť ich menej. Ale je to ako počas vojny v Afganistane, takisto to bolo zakázané a tajné, ale všetci vedeli, čo sa deje. Je to otázka času, kedy to vyjde najavo. Nikto sa však neraduje zo situácie, ktorá vznikla medzi Ukrajinou a Ruskom.

Aké je to pre vás spisovateľov, vznikajú dobré knihy?

Pre spisovateľov, ak situácia nebude ešte ťažšia, a daj Boh, aby nebola, sú to veľmi zaujímavé časy. Rozprávať sa s ľuďmi, sledovať zmeny v spoločnosti, čo sa deje v ich hlavách, a vidieť ich reakcie na vývoj. Je zaujímavé aj protivné sledovať ruskú propagandu a to, ako vplýva na ľudí. Je to však komplikované obdobie, ale u nás v Rusku je to vždy komplikované.

Pracujete na niečom novom?

Nový román, ktorý dokončujem, sa týka súčasnosti. Pôjde o akúsi antiutópiu. Ako spisovatelia máme teraz veľmi veľa materiálu. Je však veľmi ťažké oddeliť svoj osobný život od tejto profesie. Ako spisovateľ pracujem efektívne, no na druhej strane ma stále viac znepokojuje, čo sa deje u nás. Pred rokom som si ani nevedela predstaviť, že by som emigrovala z krajiny. Nechcem odísť, som už piate pokolenie v Petrohrade, rada by som tu ostala žiť. No posledný rok, po Nemcovovi, po útoku na Ulickú, začínam o tom uvažovať. Moja generácia, rovesníci, sa nechcú unáhliť, pre mladých je to však jednoduchšie. Ak by som musela ujsť, bola by to moja osobná tragédia. Snažím sa na to nemyslieť, ale ešte horšie je zakrývať si oči.

Koho zo súčasných ruských autorov máte najradšej?

Z ruských by som teraz vyzdvihla dvoch a obaja sú z Petrohradu. Nikolaj Konanov píše veľmi zložito, ale skvelo. A druhý je Eduard Kočergin, hlavný umelec Veľkého dramatického divadla, píše fascinujúce knihy. Zo sveta veľmi obľubujem Orhana Pamuka a Iana McEwana.


orihginalna publikacia TU
Tags: ctrlc+ctrilv
Subscribe

  • Re. to an entry 'Сто фунтов в месяц..’

    У меня есть некоторые замечания к деятельности, и, главное, к этико-легальным параметрам профессиональных собирателей благотворительных денег. Но это…

  • Entering the name ‘ Ihor Kolomoyskyi‘ into the “Magnitsky Act”

    Коли? У період лютий-березень 2020. У якій послідовності? В. британия і Канада, потім США а пізніше, до липня Євросоюз. А що, так теж можна? Можна…

  • Украина побеждает в главном!

    В Украине статистически на 13% меньше мудаков+тп, чем в гуще и жиже поголовья соседней рфоси. Слава Украине! 86 > 73

  • Post a new comment

    Error

    Comments allowed for friends only

    Anonymous comments are disabled in this journal

    default userpic

    Your reply will be screened

    Your IP address will be recorded 

  • 0 comments